Dieťa leží medzi regálmi, kričí a vy cítite pohľady ostatných. Čo teraz?
V tej chvíli nechcete počuť ďalšiu teóriu o výchove. Chcete vedieť, čo máte urobiť práve teraz.
Silná reakcia dieťaťa môže rodiča zaskočiť. Najmä keď sa odohráva na verejnosti a máte pocit, že vás všetci sledujú.
Prvým krokom je pochopiť, čo sa s dieťaťom v tej chvíli deje.
Keď je emócia príliš silná
Záchvat hnevu nemusí byť manipulácia ani zámerné „robenie napriek“.
Malé dieťa sa ešte len učí regulovať svoje emócie. Keď je veľmi nahnevané, unavené, hladné alebo zahltené podnetmi, môže byť preň ťažké zastaviť svoju reakciu a premýšľať nad tým, čo mu hovoríte.
Preto dlhé vysvetľovanie alebo presviedčanie počas vrcholu emócie často nefunguje tak, ako by sme potrebovali.
Nie je to vhodný čas na výchovnú prednášku.
Najskôr potrebujeme pomôcť dieťaťu situáciu zvládnuť. K rozhovoru sa môžeme vrátiť neskôr.
Najskôr si položte jednu otázku
Ak vám odpovedá, vníma vás a dokáže reagovať, môžete s ním pokojne pracovať s hranicou. Ak je však úplne zahltené, kričí, plače, nevníma vaše slová alebo nedokáže reagovať na jednoduché pokyny, najskôr potrebuje pomoc s upokojením. V oboch prípadoch však platí: emóciu môžeme prijať, ale nebezpečné správanie potrebujeme zastaviť.
Čo robiť v tej chvíli?
Je to ťažké, najmä keď máte pocit, že vás sleduje celý obchod. Ale váš krik zvyčajne neprinesie dieťaťu viac pokoja. Skúste najskôr spomaliť sami.
Počas silnej emócie nepotrebuje dieťa dlhé vysvetlenie. Môžete povedať: „Si veľmi nahnevaný.“ „Som tu.“ „Chcel si tie sušienky. Dnes ich nekúpime.“ Krátko. Pokojne. Bez presviedčania.
Ak ste povedali, že sladkosť nekúpite, nemusíte svoje rozhodnutie meniť len preto, že dieťa začalo plakať. Môžete uznať jeho emóciu: „Veľmi si ich chcel.“ a zároveň zostať pri svojom: „Dnes ich nekúpime.“ Prijatie emócie neznamená, že musíme zmeniť hranicu.
Ak dieťa kope, udiera, hádže predmety alebo by mohlo ublížiť sebe či niekomu inému, je potrebné jeho správanie zastaviť. Pokojne a bez ponižovania: „Nedovolím ti biť.“ Ak treba, fyzicky mu zabránite v ublížení. Bez trestania a bez dlhého vysvetľovania v tej chvíli.
Obchod je plný ľudí, svetiel, zvukov, vôní a množstva vecí, ktoré dieťa priťahujú. Ak je dieťa veľmi zahltené, môže pomôcť odísť na pokojnejšie miesto alebo na chvíľu von. Odísť z prostredia nie je zlyhanie ani automaticky ústupok. Niekedy je to jednoducho spôsob, ako dieťaťu pomôcť zvládnuť príliš veľa podnetov.
Nie všetko sa dá vyriešiť vetou. Niekedy je najdôležitejšie zostať pri dieťati, zaistiť bezpečie a počkať, kým intenzita emócie klesne.
Čomu sa radšej vyhnúť?
Plač tým väčšinou nezmizne. Dieťa navyše dostáva správu, že jeho emócia je niečo, čo treba potlačiť.
Ak ste hranicu nastavili a meníte ju iba preto, aby záchvat skončil, dieťa sa môže naučiť, že veľmi silná reakcia niekedy vedie k zmene rozhodnutia.
Hanba dieťaťu nepomôže naučiť sa regulovať emócie.
Vyhrážky strachom situáciu zvyčajne nepomáhajú upokojiť.
Vysvetlenie môže prísť neskôr. Počas silnej emócie je dôležitejšie bezpečie, pokoj a jasná hranica.
Až potom prichádza rozhovor
Keď sa dieťa upokojí, môžete sa k situácii vrátiť.
Nemusí to byť dlhý rozhovor.
Napríklad:
„Chcel si tie sušienky a ja som povedala nie. Veľmi ťa to nahnevalo. Nabudúce mi môžeš povedať, že si nahnevaný. Biť však nedovolím.“
Dieťa sa postupne učí, že:
emócia je v poriadku → nie každé správanie je v poriadku → existujú aj iné spôsoby, ako ju vyjadriť.
Čo môžete urobiť ešte pred záchvatom?
Často sa oplatí venovať pozornosť tomu, čo silnej reakcii predchádza.
Unavené dieťa môže mať oveľa menšiu kapacitu zvládať frustráciu.
Niekedy je za „veľkým problémom“ jednoducho dieťa, ktoré je hladné.
Ak dieťa vie, že o chvíľu odchádzate, môže byť zmena jednoduchšia. „Ešte si vyberieme jednu vec a potom ideme.“
Dieťaťu pomáha vedieť, čo ho čaká.
Tam, kde na tom nezáleží, môžete ponúknuť dve možnosti: „Chceš ísť k pokladni so mnou alebo chceš držať tašku?“ Nie všetko musí byť voľba. Ale tam, kde ju môžete dať, môže dieťaťu pomôcť cítiť väčšiu mieru spoluúčasti.
Nejde len o to, aby záchvat čo najrýchlejšie skončil
Keď sa dieťa upokojí, môžeme premýšľať:
Čo sa stalo tesne predtým?
Bolo unavené?Bolo hladné?Bolo v hlučnom prostredí?Muselo náhle prestať s niečím, čo ho bavilo?Nastavili sme hranicu?Bolo toho jednoducho priveľa?
Keď začneme rozpoznávať súvislosti, môžeme niektorým situáciám predchádzať alebo ich zvládať pripravení.
Kedy už nestačí len „počkáme, ono z toho vyrastie“?
Každé dieťa má silné emócie niekedy.
Ak sú však reakcie veľmi časté, veľmi intenzívne, dlhodobo narúšajú fungovanie rodiny alebo dieťa pri nich opakovane ubližuje sebe či iným, je vhodné situáciu konzultovať s odborníkom.
Rovnako vtedy, keď máte pocit, že už sami neviete, ako reagovať.
Nie je to zlyhanie rodiča.
Je to dôvod pozrieť sa na situáciu podrobnejšie.
A nabudúce v obchode?
Možno sa to stane znova.
A to neznamená, že ste tentoraz niečo pokazili.
Dieťa sa reguláciu emócií učí postupne. Vašou úlohou nie je zabezpečiť, aby nikdy nebolo nahnevané.
Vašou úlohou je postupne ho učiť:
„Moje emócie sú v poriadku. Nie všetko môžem urobiť. A aj keď som veľmi nahnevaný, dospelý mi pomôže zostať v bezpečí.“
Potrebujete sa pozrieť na konkrétne situácie?
Ak sa záchvaty hnevu opakujú a neviete, čo ich spúšťa alebo ako na ne reagovať, môžete si svoju situáciu prejsť so mnou počas individuálnej konzultácie.
Pozrieme sa na to, čo sa deje pred záchvatom, ako reagujete vy, čo robí dieťa a čo môžete skúsiť zmeniť.
