Keď je ranné lúčenie každý deň ťažké, je prirodzené premýšľať, či robíte niečo zle.
Stojíte v šatni, dieťa sa vás drží a plače. Vy odchádzate s pocitom, že ste ho tam nechali v strachu, a celý deň premýšľate, ako to zvládlo.
Ranný plač pri nástupe do škôlky nemusí znamenať, že je niečo zle. Je to spôsob, akým dieťa môže vyjadrovať neistotu, smútok z odlúčenia alebo náročnosť veľkej zmeny.
Dôležité je pozerať sa nielen na samotný plač pri dverách, ale aj na to, čo sa deje potom.
Prečo deti pri lúčení plačú?
Nástup do škôlky prináša dieťaťu veľa nového naraz.
Nové prostredie. Noví ľudia. Iný rytmus dňa. A najmä odlúčenie od rodiča.
Pre malé dieťa nie je jednoduché povedať:
„Som neistý, bude mi za tebou smutno a ešte neviem, čo ma dnes čaká.“
Často to namiesto slov vyjadrí plačom, držaním sa rodiča alebo odmietaním vojsť do triedy.
Plač preto nemusíme vnímať ako neposlušnosť alebo manipuláciu. Môže byť informáciou o tom, ako dieťa túto zmenu prežíva.
A práve preto je dôležité sledovať celé dieťa, nie iba prvých pár minút po vašom odchode.
Čo je dôležitejšie než samotný ranný plač?
Skúste sa opýtať učiteľky:
- Ako dlho dieťa po mojom odchode plače?
- Dokáže sa postupne upokojiť?
- Zapája sa do činnosti?
- Vyhľadáva kontakt s dospelým?
- Hrá sa alebo pracuje?
- Ako sa správa počas zvyšku dňa?
- Mení sa situácia postupne k lepšiemu?
Každé dieťa sa adaptuje inak.
Pre jedno môže byť ranné lúčenie náročné niekoľko dní, iné potrebuje výrazne viac času. Preto neexistuje jedno číslo, podľa ktorého by sme mohli povedať: „Toto je ešte normálne a toto už nie.“
Dôležitejší je celkový obraz a postupný vývoj situácie.
Čo môže ranné lúčenie sťažovať?
„Ešte jednu pusu. Ešte chvíľku zostanem. Ešte sa pozriem, či si v poriadku.“ Je úplne pochopiteľné, že nechcete odísť, keď dieťa plače. Dlhé lúčenie však môže neistotu ešte predlžovať. Pomáha skôr krátky a predvídateľný rituál, ktorý sa každý deň opakuje.
Vytratíte sa, keď sa dieťa nepozerá, aby nemuselo plakať. Na prvý pohľad to môže vyzerať ako jednoduchšie riešenie. Dieťa však potrebuje vedieť, že rodič odchádza a že sa k nemu opäť vráti. Lúčenie by malo byť jasné a predvídateľné.
Keď je dieťa zaplavené emóciou, nemusí byť schopné počúvať dlhé vysvetlenia. V tej chvíli často stačí krátke pomenovanie: „Vidím, že je ti smutno. Teraz sa rozlúčime. Prídem po teba po olovrante.“ Pokojná veta môže byť užitočnejšia než dlhé presviedčanie.
Čo môžete skúsiť?
Rozprávajte sa o tom, čo ho v škôlke čaká. Môžete si spolu prejsť cestu do škôlky, pozrieť šatňu alebo sa zoznámiť s prostredím. Ak je to možné, pomáha aj postupné zoznamovanie s prostredím a ľuďmi, ktorí budú súčasťou jeho dňa.
Ráno by nemalo byť každý deň iné. Rovnaký postup môže dieťaťu pomôcť vedieť, čo bude nasledovať: prídeme → vyzlečieme sa → rozlúčime sa → odchádzam.
Namiesto: „Prídem o štyri hodiny.“ skúste: „Prídem po teba po obede.“ alebo: „Prídem po olovrante.“ Čas je pre malé dieťa abstraktný. Udalosť, ktorú pozná, mu môže pomôcť lepšie sa zorientovať.
Nemusíte plač okamžite zastaviť. Môžete povedať: „Vidím, že sa ti nechce odo mňa odísť. Je ti smutno. Rozlúčime sa a ja po teba prídem.“ Dieťa tak dostáva správu, že jeho emócia je v poriadku a zároveň platí, že rodič odchádza a vráti sa.
Deti veľmi dobre vnímajú, keď rodič sám nevie, či je škôlka bezpečným miestom. Ak každý deň dlho váhate vo dverách, vraciate sa alebo sa opakovane pýtate, či to dieťa zvládne, môže to jeho neistotu ešte posilňovať. Pokojný rodič neznamená rodič, ktorého dieťa neplače. Znamená to rodič, ktorý dokáže zostať pri dieťati pokojný aj v jeho ťažkej emócii.
A čo ak plač neprestáva?
Ak máte pocit, že sa situácia dlhodobo nemení, dieťa sa v škôlke nevie zapojiť, je výrazne vystresované alebo sa objavujú ďalšie zmeny v jeho správaní, stojí za to situáciu riešiť podrobnejšie.
Nie preto, že robíte niečo zle.
Ale preto, že niekedy potrebujeme lepšie pochopiť, čo konkrétne dieťaťu adaptáciu sťažuje.
Môže ísť o temperament dieťaťa, predchádzajúce skúsenosti, spôsob odlúčenia, zmenu režimu, únavu, potrebu väčšej predvídateľnosti alebo niečo úplne iné.
Preto sa neoplatí hľadať jednu univerzálnu odpoveď.
Adaptácia nie je súťaž
Niektoré deti vojdú do triedy bez plaču už prvý deň.
Iné potrebujú viac času, viac opakovania a viac bezpečia.
Cieľom nie je, aby dieťa prestalo plakať čo najrýchlejšie.
Cieľom je, aby si postupne vytvorilo pocit bezpečia, vzťah k ľuďom v škôlke a istotu v tom, ako jeho deň vyzerá.
A rodič pritom nemusí byť na túto cestu sám.
Ako to robíme u Ľubky
Pri adaptácii sa nesnažíme všetky deti zaradiť do jedného rovnakého postupu.
Ak je to možné, dieťa sa môže s prostredím zoznamovať ešte pred nástupom – napríklad prísť von, pohrať sa, spoznať deti a postupne si vytvoriť vzťah k sprievodcom.
Každé dieťa zvláda nástup inak. Preto sledujeme konkrétne dieťa a hľadáme, čo mu pomáha cítiť sa bezpečne.
